Vŕba

Autor, príslušník staršej, no ešte vždy strednej generácie, vstupuje do literatúry lyrickou výpoveďou, predstavujúcou jeho videnie sveta, pociťovanie vzťahov a prežívanie kríz i oživení tak, ako sme videli podobné výpovede básnikov a poetiek „odchovaných“ celosvetovým, no prinajmenšom európskym, či ešte skromnejšie stredoeurópskym boom poézie šesťdesiatych rokov minulého storočia. Ide o osobnostne i autorsky zrelú poéziu, naplnenú čistými reflexiami i pestrými obrazmi, prikláňajúcu sa k prírode, pričom autor nenápadne naznačuje, že človek a príroda tvoria síce optimálny tandem, no človek si ho niekedy primálo uvedomuje.